Hoher Dachstein 2015

"Dachstein je horský masív s výškou 2995 metrov vo Východných Alpách. Je druhý najvyšší v Severných vápencových Alpách“ - toľko Wikipédia. No lenže to môže povedať každý, a tak sme sa šli presvedčiť, či je tomu ozaj tak.

Je štvrtok, ľahko poobede, krátko pred opuchom nôh. Po vyše 600km tortúre sme sa vyplazili z áut na najvyššom parkovisku pod Vorderer Gosausee (Predné Gosauské jazero). Je tu plno, no 2 miestečka na autá sa predsa našli. Navyknutý z našich končín som čakal, z ktorej strany príde chlapík v reflexnej veste pýtať parkovné. Potešilo ma, že som sa nedočkal, a tak vyhadzujeme batohy z áut, prebaľujeme, kombinujeme ... dopíjame.

Konečne sa pohneme smerom k nášmu cieľu – Adamekhutte (2195). Sympatickej chate učupenej nesympaticky ďaleko a vysoko pod Gosauským ľadovcom. Prechádzame okolo stánkov so suvenírmi, kde nám milá teta predavačka oznamuje, že sú to len 4 hodiny, možno 4,5 hore. Rýchlo. Bez batohov. Nuž, poďme, nie je na čo čakať, keďže doba už pokročila.

Vorderer Gosausee a pohľad na Gosau Gletcher (Gosauský ľadovec). (photo: autor)

Cesta nás vedie okolo Vorderer Gosausee, ktoré sa zdá byť o mnoho väčšie ako na mape. Výhľady sú neskutočné, tváre naplnené nadšením, ruksaky materiálom. V hmle a diaľke sa črtá niečo, čo by mohlo byť našim cieľom. Zanedlho čekujeme C-čkovú feratku Laserer Alpin Klettersteig vedúcu ponad vodu, rebríkom hore a po lane ponad cestu. Paráda, zastavíme sa po ceste späť.

Cesta ubieha adekvátne nadšeniu, hmotnosti ruksakov a vysokej teplote vzduchu. Nejaké tie výškové metre sa vyskytli aj tu, ale to sa už po 1,5h pozeráme na Hinterer Gosausee (Zadné Gosauské jazero). Na jeho zadnej strane sa krčí bufet a drevenička pri ktorej sa zas snažia vystrieť pokrčení dôchodci. Niektorí prišli pešo, iných priviezol traktor s turistickou vlečkou. Tu sa zároveň končí široká poľná cesta a začína turistika. Pozeráme vpred a dumáme, kade by mohol v tejto strmine pred nami viesť chodník. Našťastie to hneď na vlastné nohy zisťujeme.

Stúpame stále vyššie najprv lesíkom, potom kosodrevinou. Prvá povzbudivá výšková tabuľa 1638m dáva tušiť, že už polovicu z asi 1300m prevýšenia máme „v cajchu“. Terén sa mení na kamenitý, pekné výhľady na exkluzívne a teplé počasie na depresívne. Míňame ďalšiu výškovú značku cca 1800m. Pofukuje. Prevaľuje sa hmla. Dostávame sa do oblasti ľadovca, ktorý nás víta studeným vetrom. Otvárajú sa výhľady do ľadovcovej doliny. Keď tu zrazu spozorujeme v diaľke chatu. No, popravde, mysleli sme si už, že „v blízke“, ale ako sme zistili, predsa len to bolo v diaľke.

Prechádzame zaujímavou mesačnou krajinou vytvorenou ľadovcom. Chaty stále nikde a počasie sa začalo kaziť. Ujovia v minulosti, znalí tunajších pomerov, aj na takôto brali ohľad a potešili hádam každý druhý kameň frkom červenej farby, takže zablúdiť sa nedá.

Hurá, sme hore. Hmla hustne čoraz viac, sem tam kvapká. Zbiehame dolu pomôcť kočkám s batohmi. Tá moja nesie fotovýbavu, takže utekám najrýchlejšie :D. V absolútnom „mlieku“ sa všetci stretáme pri chate a tešíme sa, že nevidíme, kam sa treba zajtra ráno šplhať.

Na chate majú službu 2 dievčence z Čiech, takže s pivom nie je problém. Akurát peňaženky s tým majú problém, no jedno pivko proste musia zniesť. Posedenie na terase pred chatou ponúka parádne výhľady. Všade okolo krúžia prítulné kavky žltozobé ochotné zobať priamo z ruky.

Kavka žltozobá. Ja som všetky volal pre jednoduchosť "vták Dodo". (photo: autor)

Schyľuje sa k večeru. Je to poznať tak, že „mlieko“ vonku tmavne a ľudí na WC pribúda. Majú to tu fešáci vyriešené bio, ako by som to prirovnal, latrínami? Ale v rakúskom štýle, takže viac luxusu ako na niektorých benzínkach. Už teda vieme, kam „to“ odložíme, teraz len zabezpečiť, aby bolo čo odložiť. Kedže peňaženka ešte plače v kúte, o slovo sa hlási príručný varič s ešusom. Pár okamihov a už počuť ako si rezance z Vifonu a knedličky zo sáčkovej polievky krochkajú blahom v horúcej vode. Zdravá strava po 18:00 – pečeň ochká „blahom“. Vybavené, ide sa spať.

V chatovej klasike, hromadnej nocľahárni pod strechou, sa nás zišlo asi 15. Nás 9 a ešte zopár cudzincov, čo aj v noci zvyknú trochu „dreva napíliť“. Nočný kľud o 22:00 – „rýchlo do postieľok, veď už Mesiac svieti ...“

4:00. Vstávam. Podarí sa mi vymotať na ranné fotenie. Rozkladám ansábel a čakám na svetlo. Hmla pokračuje v prevaľovaní, avšak na tých správnych miestach a postupne sa dvíha. Pridávajú sa ďalší, ktorých už nebaví monotónnosť vŕzgajúcej píly v nocľahárni. Svetla pribúda, hodiny ubiehajú a ďalší obsah ešusu končí v žalúdkoch. Je čas vyraziť. Kam? Hoher Dachstein.

Ráno pred chatou. (photo: autor)

Zhruba o 7 ráno sa vypotácame smerom k ľadovcu. Samozrejme sa motám a som posledný, ostatní že vraj počkajú pod ľadovcom. A pomaly sa vytrácajú. Značkovanie je trochu neprehľadné – všetky cesty červenou. V podstate je to ale jedno, celá dolina je pôsobením ľadovca premenená v nekonečnú spleť zbrúsených platní, balvanov a snehových polí. Proste ideš k svojmu cieľu kade chceš. A tak sa nám nejako podarilo všetkým dotrúsiť na to isté miesto. Obúvame mačky, obliekame feratové sety. Zrazu vietor, hmla a nevidím ani toho predomnou. Zima zachádza za nechty. Trošku nezvyk, keď ešte včera sme nadávali na horúčavy. Ostáva len sledovať stopy mačiek a držať sa ich.

Pohľad na osvetlený masív Torsteinu (2947), Hoher Dachstein zahalený v hmle. (photo: autor)

Ľadovec je akýsi nekonečný. Sem tam prebleskne svetlo a prvému členovi sa darí nájsť zafúkaný chodník. Prichádzame k skalnému bralu priamo k nástupu na feratu. To by som ani nebol čakal v takom počasí.

Postup Gosauským ľadovcom tesne pod feratou na Hoher Dachstein (2996). (photo: Ivana Šparcová)

Zhadzujeme mačky. I keď ako sa pozerám na zamrznutú skalu, asi by sa aj zišli. Prvý pokusný králik lezie hore, idem za ním. Prejdeme asi 10m a hneď hodnotím famózny výber cyklorukavíc na zamrznuté lano. V noci pršalo a všetko je pod ľadom. Chytať lano holou rukou mi pripadá iba o trošku ľahšie ako oliznúť zábradlie v zime. Nastáva chvíľa rozhodovania. Tak blízko vrcholu, no keďže nedokážem ani poriadne prepínať karabíny, rozhodujem sa pre zostup spolu s ďalšími tromi členmi skupiny. „Ech, ale im je v tých zimných a feratových rukaviciach“, pomyslím si (no nemali to ružové ani oni). Rozhodnutie otočiť sa v cca 2850m ma škrelo dlho na duši, no bolo správne. Ešte 2 dni ma boleli omrznuté prsty.

Uvažovanie o návrate. (photo: Ľubomír Fekete)

Počasie sa medzitým umúdrilo, prestalo fúkať a hmla sa zdvihla. Okolo 10-tej stretávame partiu Čechov brúsiť hore ľadovcom v takmer ideálnom slnečnom počasí. Naši sa zatiaľ stále trápia na skale. Nuž tak sa aspoň ponevierame po okolí, skúšame niečo pofotiť. Potom hladné žalúdky náhle vyhlásia návrat na chatu a musíme sa im podvoliť.

Gosauský ľadovec na obed - zisťujeme, kade sme to vlastne šli. (photo: autor)

Na chate príjemne, teplúčko. Kocháme sa výhľadmi, papáme, odháňame dotieravé vtáčiky, čakáme zvyšok skupiny. Ten sa dovalí až podvečer okolo 19h. Úspešne prešli vrcholom, zliezli feratou na druhej strane, pošpacírovali sa po Hallstatskom ľadovci a cestou späť trafili namiesto 30 minútovej B feraty feratu 3 hodinovú za D. Pekný výkon. Bude sa viac dreva píliť v noci :D. Nás medzitým pekne opieklo a dehydrovalo čo sa neskôr ešte v rôznych formách pripomenie.

Tento borec má na svedomí úžasnú večernú scenériu okolo chaty. (photo: autor)

Večer prebieha štandardne. Dačo pod zub, dačo s penou, dačo vonku pofotiť. Nastavujem budík na 1:00 v noci – vyzerá, že bude jasno. Miernu triašku z úpalu vybaví jeden acilpirín. Kto to? Čo to? Je jedna v noci, všetko umreté na matracoch a ja hľadám silu ísť von do tej zimy. Keď však stojím von, môžem si len gratulovať, že som neostal spať. Paráda. Miera svetelného smogu je mizivá, niekto vylial „mlieko“ cez celú oblohu a vetrík tiež spí spánkom spravodlivých. Urobím čo musím a s pochybnosťami ohľadom správneho zaostrenia na malej clone zaspávam.

Vonku to bola celkom nuda, čo poviete? ;) (photo: autor)

6:00. Do pekla! Zabudol som dať budík na ráno. Rýchlo vybieham a snažím sa aspoň niečo zachytiť. Včera (piatok) na chate pribudlo početné osadenstvo najmä nemecko/rakúsko/francúzsko hovoriacich borcov, čo poznať aj na širšom publiku, ktoré pred chatou víta vychádzajúceho Oskara. Ech, ale je sa veru na čo pozerať. Do tej krásy opäť zavelia lačné žalúdky a na odporúčanie chatára sa poberáme trošku ďalej do závetria smrdieť s Vifonom. Asi nikto sa neteší na fázu, keď nejakým spôsobom nevie skomprimovať prinesené veci aspoň do zbaliteľného formátu.

Raňajky s výhľadom na ožiarený masív Bischofsmütze (2454) vpravo môžu byť. (photo: autor)

Súboj s ruksakmi sme po čase vyhrali, pohľadnice poctivo kúpili, zabudnuté pivo vsiakli ako vláda eurofondy a svorne nastúpení po poslednej skupinovej foto odchádzame späť k autám, aby sme sa presunuli na dva dni na iné miesto.

Fyziku som mal celkom rád, ale teória relativity bola trošku abstrakcia. Keď ideme dole, zdá sa nám trasa relatívne dlhšia a strmšia, aj keď je samozrejme rovnaká. Relativita. Je to ako keď vám niekto, s prepáčením, vopchá jazyk do zadku. Vy máte jazyk v zadku, on má jazyk v zadku, ale vy ste na tom relatívne lepšie. A tak šúchame nohy za sebou pod ťarchou batohov a to ešte 3 borci išli vyskúšať o hodinu dlhšiu zostupovú trasu. Dolu pri jazerách je opäť teplo ako v, no skrátka tam, kde sa nájde veľa vecí a posiela veľa ľudí. Keď tu zrazu banda nabitých borcov na horských bikoch preletí okolo. A stále ďalší a ďalší. To bude ten, slovenským párom hore na chate avizovaný, pretek ultra borcov. Slabučkých 211km s prevýšením tuším 7,8km. No na 10 hodín by im mala táto zábavka stačiť. Chlapci s lýtkami ako moje stehná to veru majú v tomto teplúčku náročné. My sme sa zatiaľ doplazili na pravý obed ku autám. Topíme sa pred autami, v autách, všade. Rýchlo sa dať dokopy a šup ho na spomínanú feratku nad jazerom.

„Heh, spadnem tak si najprv nabijem trtáč o skalu a potom sa visiac na brzde utopím“, kalkulujem svoju budúcnosť. Feratka má obtiažnosť C, no miestami ozaj nie je kam stúpiť a len tak povievam v priestore nad jazerom. Spočiatku prechádza paralelne medzi cestou a jazerom, potom výšvih po lanovom rebríku a na kolmej skale zopár tyčí a stupačiek. Ešte jedno lano ponad cestu a okruh je dokonaný. Parádna atraktívna cesta, rýchlo a ľahko prístupná, odporúčam každému.

Schéma funky feratky Laserer Alpin Klettersteig. (outdooractive.com)

Chlapci ešte blbnú na bikoch dokolečka dokola. Driapu, akoby ešte nemali asi 150km v nohách. Nuž nechávame ich naháňať sa s časom a poberáme sa definitívne z Gosauského údolia preč. Smer Filzmoore na opačnej strane masívu Dachstein. Na druhý-krát ho už predsa musím zdolať ... .

Naposledy sa lúčime s krásnym prostredím Predného Gosasukého jazera. (photo: Ján Šparec)